Povinné
zverejňovanie
 
Užitočné
informácie

História

PRÍRODNÉ A ZEMEPISNÉ POMERY


   Malebná dedina Pichne sa rozprestiera medzi dvoma výbežkami Laboreckej vrchoviny na prijemnom a zdravom návrší v nadmorskej výške 290 m vo vzdialenosti 6km od okresného mesta Snina.

   Dedinu obklopuje poľnohospodársky skultivovaná krajina, ktorá je výsledkom intenzívneho pôsobenia samotných dávnych osídlencov a ich potomkov na prostredie, ktoré ich obklopovalo. Charakter ľudskej činnosti v tejto krajine je taký hlboký, že zatláča nepretržitými zásahmi vplyvy prírodných pomerov.

   Pichnianska prírodná krajina prekonala isté zmeny. Stredoveké rúbanie a vypaľovanie lesov v záujme získania poľnohospodárske pôdy.

   Pichniansku prírodu lemujú dva diely výbežkov Laboreckej vrchoviny: severovýchodný a juhozápadný. Prvý je  retiahlejší, teplejší a najvyššia hora tam dosahuje výšky 682 m, juhozápadný sa dotýka obce, vedú do neho tri poľné cesty. Má najznámejšie tri vrchy: Tri kopce (468 m), Makovicu (529 m) a Patriu (532 m). V juhovýchodnej časti chotára sa vypína hôrka Hradisko. Meno prezrádza, že bolo postavené na ochranu cesty idúcej údolím rieky Pčolinky ku hraničným prechodom. Severovýchodný diel i svojou neveľkou vyvýšenosťou chráni pichniansky chotár od severných a východných suchých i chladných vetrov. Južné sklony pichnianskeho chotára nie sú vystavené dutiu teplých, suchých a niekedy i sychravých vetrov. Prekážku tu tvorí vrchovina Sninského kameňa a Vihorlatu.

    Nízke Beskydy vytvárajú nemnoho mračien, preto i pichnianska krajina nie je vždy bohatá na dažde. Zima v Pichniach nie je tak dlhá, ale mrazivá je dosť dlho s hojnou snehovou pokrývkou. Niekedy, hoci zriedka padnú tu mrazy do – 15 C až – 20 C. Sú roky keď bývajú “ľahké zimy“. Vtedy nenapadne mnoho snehu. Leto tu býva dlhšie ako v dedinách s väčšou nadmorskou výškou. Letné horúčavy bývajú miernej povahy. Prúdenie vzduchu je premenlivé. Nepriaznivé sú rezké severné vetry predierajúce sa čabalovsko-svetlickým odlesneným pásom ku Nižnej Jablonke a Papínu. Neriedko bývajú už spomínané mrazíky ešte i v máji, ktoré zničia kvety kvitnúcich stromov i klíčiace oziminy. Podobne tomu neraz býva aj na jeseň, keď niekoľkými nočnými mrazíkmi v dobe medzi Bohorodicami 24.9. a 14.11 prekvapia poľnohospodárske kultúry svojim poškodzovaním. Priaznivo na vývoji obce sa odzrkadlila voľba miesta na svetelnom návrší, stojacom trochu bokom od údolných dopravných ciest a chránenom od nežiaduceho vyrušovanie. Okolité vršky Osoj, Brezník, Kremnica, Nemcová hora, Hrachorka s Prípekom sa veľmi hodili k poľnohospodárskemu obrábaniu, pretože pre ich nízku nadmorskú výšku nedochádzalo tu k značnému zmývaniu pôdy a slnečná expozícia polí podmieňovala, že sa pôda na jar skoro zohrievala a mohlo sa skôr siať a potom i skôr žať a zbierať úrodu.

   Obec odvodňuje potok Pichonka, ktorý vyviera na svahu hory Gurguľata priamo nad dedinou a dotýka sa jej na dolnom konci. Po opustení dediny sa posilní bystrinkou vytekajúcou zo svahu hory Party. Pichonka sa vlieva pod Červencovým poľom do Pčolinky a tá vteká do Ciroky (pozn. aut. rieka Cirocha sa v historických materiáloch spomína ako Ciroka, preto ju budeme ďalej uvádzať aj v takejto podobe.)

   Okrem Pichní i Pčoliné má svoju horu Osoj (418 m), Breznik (432 m) i Makovicu (492 m). To vedie bádateľov k opodstatnenej domnienke, že v Pichniach pri počiatkoch osídlenia žilo rovnaké obyvateľstvo ako v Pčolinom a boli účastníkmi rovnakého osidľovcieho prúdu.

   Pichne na rozdiel od susedných dedín neboli založené v údolí riečok, ale na návrší. Na ňom obyvatelia vyvinuli vyrovnaný rast sídliska, poľnohospodárstvo i chov dobytka. V ich zámeroch sa povrch zeme maximálne tvorivo využíval na sejbu a zelenú sadbu.

   Od počiatku svojho osídlenia svojou prácou stále viac zasahovali do obklopujúcej žive i neživej prírody a menili ju vo svoje životné prostredie. Prispeli tak k zabezpečeniu výživy a zlepšovaniu životných podmienok a napokon k premene vidieckeho sídla na komfortne vybavenú dedinu mestského typu.

KOPIJA V OBECNOM ZNAKU PICHNÍ

   Kopija bola dávnou známou bodavou smrtiacou zbraňou. Bojovníkov, ktorí boli vycvičení so všetkými druhmi kopijí brániť sa i útočiť na nepriateľa, volali kopijníkmi. Boli aj dediny, ktoré panovník podaroval vo vojne sa vyznamenavším šľachticom pod tou podmienkou, že budú dodávať dohovorený počet kopijníkov do jeho osobnej stráže. Kopijnícki šľachtici obdržali viaceré výsady. Medzi nimi i právo dolovať rudy, lebo ich povinnosťou bolo nielen dodať mladých mužov v prípade vojny, ale ich aj patrične vyzbrojiť a vycvičiť vo vojenskom umení. Museli pre nich vyrábať zbrane. Pokiaľ išlo o hroty kopijí, používali na ne bronz. Výroba kopijí bola podmieňovaná zručnými majstrami, znalcami zlievania kovov.

   Obecný znak kopije môže mať jedno opodstatnenie “dávanie kopijníkov“ i druhé oprávnenie “vyrábanie kopijí“. Prvé také potvrdenie vidíme v názve obce, ktorý pochádza od slovies “pichať, pchať“ vo význame bodať. V cirkevnoslovanskom jazyku máme “p´chati“, v gréčtine “pajein“. Vyskytuje sa v slovenčine, češtine, poľštine, srbčine, slovinčine, ruštine. Druhé také oprávnenie vidíme v názve hory Kopáč i časti pozemkov s tým istým názvom. Jazykovedci tvrdia, že názov kopija a kopať pochádzajú z toho istého slovného základu.

   Mladý muž prv než bol vybratý definitívne medzi kopijníkov, musel sa naučiť pichať do terča, kde sa zisťovala presnosť zásahu. Po svahoch takej kopijníckej dediny boli porozostavované figúry vojakov, ktoré sa museli zasiahnuť takpovediac na vlas presne. Nesmeli schybiť. A to z rozličných vzdialeností a z rôznych strán. Museli vedieť štyri druhy pichania: ľahšie raniť, vážnejšie raniť, urobiť z neho kaliku alebo zabiť.

   Tak vidíme, že samotné meno obce hovorilo aké činnosti sa tam niekedy prevádzali. Pravda najpohotovejšiu správu o kopijníkoch máme z roku 1243, keď Belo IV. Potvrdil im výsady, ktoré im dali zvečnelí králi, jeho predchodcovia. Boli to králi Šalamún (1063 – 1074) a Ladislav I. (1077 – 1095), ktorý povolili kopijníkom v Markušovciach vystavať hrad. Na podobnú skutočnosť v Pichniach nás upozorňuje názov Hradok, ktorá sa dodnes používa pre označenie časti dediny. To bolo XI. storočie preto prejdime ku kopijníkom začiatku XIV. Storočia, kedy Pichne boli známou, vyvinutou, po prvýkrát Vlastivedným slovníkom obcí. Práve vtedy sa rozhorel zápas s Karolom Róbertom, ktorému časť uhorských magnátov sa nemienila poddať. Medzi nimi boli tí, v ktorých moci sa nachádzali Pichne a okolie. Boli to Matúš Čák, Abovci a Demeter, ktorí nechceli dopustiť aby ich zeme, nimi ovládané sa dostali do moci kráľa cudzinca. Roku 1312 vystupujú kopijníci vo vojsku M. Čáka , mocného vládcu severného Slovenska a západného Podkarpatska, v jeho moci bola, čo potrebujem znovu zdôrazniť, aj krajina okolo Pichní. Kopijníkov bol nemalý počet. Demeter, syn Mikulášov, držal v moci svojho vojska hrad Šariš, Matúš – ako to dokladá kronika Jána z Turca v 90. Hlave na strane 358 – určil Demetrovi svojich 1700 kopijníkov, ktorých mal tu zhromaždených a všetko svoje vojsko, aby Karola Róberta zo šarišského podhradia veľmi mocne ďaleko odohnal. Demeter rozkaz splnil, lebo Karol vidiac takú silu zutekal na Spiš ku tamojším cudzím šľachticom. Z toho vidno, že disponoval veľmi rozvinutou bojovou silou armád, a že Matúš ju mohol mať takú početnú, iste vďačil za to takým obciam ako boli Pichne, ktoré mu ju dodávali.

   A ešte by sme chceli pripomenúť, že slovenskí dejepisci, keď písali o slovenských kopijníkoch, vždy to spojovali so slovanskou bohoslužbou. Videli v kopijách jej obrancov. A teraz sa to potvrdzuje i u Rusínov. Demeter, Abovci i Peter Petenc boli horlivými prívržencami slovanskej bohoslužby a jej obrancami. XIV. Storočie bolo dobou, kedy národy, tak rusínsky ako i slovenský, svoje zápasy za oslobodenie spájali so zápasmi za svoju vieru zachovanú vo veľkomoravskej podobe. Kopija bola tiež dávnou zbraňou Rusínov. Dokazuje to zmluva kniežaťa Igora s Grékmi, kde sa hovorí: “Ak udrie mečom alebo kopijou Rusin Gréka, alebo Grék Rusína, zaplatí za ten čin 5 hrivien v striebre“

PRVÉ DVE STOROČIA

   Už na samom počiatku podávanie niekoľkých historických pohľadov treba povedať, že systematickým výskumom boli získané ďalšie poznatky o minulosti obce Pichne, ktoré nie málo, ale do značnej miery korigujú doterajšie známe stanoviská z novších publikácií. Spomínali sme už vŕšok Hradisko (314 m). Vypína sa na mieste, kde sa cesta idúca zo Sniny zužuje a tvorí tiesňavu s horou Grošňavou. Názov Grošňava označuje, že sa tam diala určitá práca s grošmi alebo drobnými mincami vôbec. Nález hory Hradiska na spomínanom frekventovanom mieste pichnianskej krajiny dokladá osídlenie dávnejšej doby.

   Na prelome XIII. a XIV. Storočia, keď sa vláda arpádovských kráľov chýlila ku koncu, pociťovali všetky slovanské národy v Uhorsku, a medzi nimi i Rusíni a Slováci, rastúcu túžbu vymaniť sa spod cudzej závislosti a usporiadať si svoje životy po svojom na čele s vládcami svojej národnosti, alebo aspoň zhodného s nimi náboženstva. Tieto snahy podporoval i Matúš Trenčiansky, “pán Váhu a Tatier“, ale dodajme “aj rusínskeho Mukačevska“.  Z takej doby máme prvú písomnú zmienku roku 1312. V tej dobe záujmy Rusínov i východných Slovákov začal podporovať zemplínsky a užocký župan Peter Petenc. Bol majiteľom toho panstva, ktoré po ňom dostali Drugetovci. Vedúcu úlohu v tej časti Zemplína, kde ležia Pichne, hrala dedina Papin. Podľa mena bola majetkom popov, kňazov východného obradu, monastierskeho soboru. Pichne patrili do sféry jej vplyvu.  Papin mal v prvej polovici XIV. Storočia postavenie mesta a Pichne bol medzi tými obcami, čo mali k nemu veľmi ľahký prístup.Existencia mesta v tomto okolí na riečke Udave bola možná pri patričnom hustejšom osídlení jeho okolia. Mestečko Papín prešlo analogickým vývojom ako dedina Popi v Above, o ktorej písal Varsik.

   Obyvateľstvo Pichní muselo prežiť po dobe rozvoja i obdobie prenasledovania a dokázalo ho prekonať. O tom sa dozvedáme z listiny roku 1413. V nej sa hovorí, že podaní ľudia Drugetovcov zobrali pánu farárovi z Tibavy 442 oviec a utiekli s nimi. Poddaní pána duchovného bežali za nimi a dobehli ich pri obci Pichne neďaleko Sniny. O tom, ako prišli Pichne a ich okolie do rúk Drugetovcov, sa dozvedáme z práce Antona Sirmaja, ktorý sa vyjadruje v tom zmysle, že hradné panstva Jasenov a Brekov mali Drugetovci už pred rokom 1330 a Humenské panstvo s mestom Papín (v historických materiáloch uvádzané ako Papina) až ku Vlčím horám, alebo k Beskydom roku 1360 mal v držbe Fedor Koriatovič, ktorý (r. 1365) zomrel bez dediča.

   Mohol ich držať od roku 1352, teda kratšiu dobu, ale to stačilo, aby tu plurimas tamen colonias Theodorus Koriatovics horsum adduxit (viaceré kolónie osadníkov s úctou doviedol).

  Roku 1380 kráľ Ľudovít síce podaroval humenskú zem i kraj s mestom Papínom synom Jána Drugeta, ale Koriatovičovci ju nespúšťali zo zreteľa, lebo vojvodkyňa Valha roku 1395 vybudovala monastier sv. Kataríny na Sninskom kameni. Pichne od jeho počiatku patrili do cirkumferencie jeho duchovného pôsobenia, ktoré tu zaznamenalo nezmazateľné stopy. Drugetovci zase na istú dobu stratili všetky majetky r. 1397, lebo sa pripojili k povstaniu proti kráľovi.

   Vzhľadom na to, že okolo roku 1358 utieklo kráľovi Ľudovítovi valašské obyvateľstvo vo veľkom počte z dvoch stolíc z krajiny do Moldavy a kráľ hoci sa za nimi vypravil s vojskom, nemohol ich priviesť k návratu ani r. 1375 a i Koriatovičovi osadníci boli svojim pôvodom obyvatelia nížin, nemožno v obyvateľstve Pichní vybádať infiltráciu románskych a rusínskych prisťahovalcov v XIV. storočí. J. Beňko nás usmerňuje, že treba pozerať odkiaľ osídlenci prišli. Berúc to do úvahy sme zistili, že pichnianske obyvateľstvo tu žilo na starom domácom zvykovom práve (jure ruthenico). Boli dedinou staršou, dalo sa to v podstate zistiť z urbáru z roku 1546 a koskripcie z roku 1959. Mali svoje jus (právo) a súdili sa podľa svojich jurisdikčných obyčajov.

   Tým, ktorí by tomu nechceli veriť, treba uviesť, že na kráľovských, cirkevných a súkromných zemepanských majetkoch boli usídlení poddaní rôznych práv: slovenského, nemeckého, valašského, rusínskeho a tá rôznorodosť sa udržiavala. Rusínske právo nebolo ešte zrušené. Bolo to za doby prvého nevoľníctva. Neskôr, keď sa dostali do druhého nevoľníctva, do úplnej straty všetkých osobných práv a do úžasnej ekonomickej závislosti, zbadali, že toto bolo niekoľkokrát horšie postavenie od postavenia dávneho nevoľníka. Malo za následok často uvedenie ľudu do bezvýchodiskovej situácie.

OSÍDLENIE NA VALAŠSKOM PRÁVE

   Rastúca potreba pracovných síl nútila majiteľov majerov, osád a dedín volať, a za trochu ľahších podmienok i valašské pastiersko chovateľské obyvateľstvo, na dosídlenie pašienkových a lesných odľahlejších priestorov, aby mali z nich väčší úžitok. Už sme spomínali vyššie, že v súvislosti s valašským osídlením sa spomínala v listine z 28. Novembra 1413 dedina Pihna ako majetok Drugetovcov. Bola osídlená valachmi a bývalí v ej i dvaja valašskí vajdovia Štefan a Stan, ktorí súdili menšie spory. Do hodnosti vajdov ich postavili Drugeti. Existujú zhodnosti medzi dedinou Pihna a dnešnými Pichniami: prvá ležala za horami a druhá keď sa postavíme do Vyšného Hrušova alebo do Adidoviec, prvá sa nachádzala v kraji s pomenovaním Gepel, druhá v kraji s rusínskym pomenovaním Krajňa, v jednej i druhej žili dve rodiny pozývačov valašského osídlenia volaných vajdami alebo šoltýsmi. Slovenský historik J. Beňko vo svojej práci Osídlenie severovýchodného Slovenska je tej mienky, že tu ide o zaniknutú dedinu pri Humennom. Je dosť nádeje na dobré vyriešenie.
  
   Závažné je, že v Pichniach a v ich okolí prebiehalo osídľovanie valašského obyvateľstva už od začiatku XV. Storočia, jeho dokázateľné jestvovanie sa sústreďovalo do povodia Udavy a Cirochy – medzi ktorými sa nachádza Pichne – i okolo polovice XV. storočia. Pichne patrili vtedy do riedko obývaného haličsko-slovenského pohraničia. Noví osadníci sa sústreďovali v Pichniach preto, že ležali na okraji kotlín sninskej a udavskej, kde boli lepšie podmienky pre chov dobytka, ako pre roľníctvo. Tu chovali ovce, kozy, menej kone, rožný statok a ošípané. Pichnianski feudáli ukladali valachom nižšie povinnosti, ako Rusínom starousadlíkom.

   Aké mali valašskí kolonisti povinnosti a aké výhody?
   Valasi boli povinní strážiť cesty a hraničné záseky. Boli povinní odovzdávať jednu dvadsatinu zo stáda, odovzdávať syr, vlnu a popruhy na kone. Pozemkovú daň platili len vtedy, keď obrábali pole. Cirkevný desiatok neplatili, lebo boli väčšinou pravoslávneho náboženstva. Štátnu daň, zvanú komorný zisk alebo dika neplatili.

   Keď sa Pichne doplnili valašskými osadníkmi natoľko, že tvorili v obci valašskú osadu, na jej čele stál šoltýs. Volali ho aj knezom alebo vojvodom, po rumunsky vajdom. Mal právo na valchu, na mlyn a na vlastný salaš. Súdil osadníkov v menších obecných sporoch. Rozvoj valašskej kolonizácie v Pichniach podnietil zvýšený chov dobytka. Dobytok sa spotrebovával doma, alebo ho predávali na trhoch v mestách. V krajine sa konali špeciálne jarmoky na dobytok a bolo ich niekoľko v roku. V XV. storočí prevládala rodinná alebo skupinová forma gazdovania na dvoriskách alebo polodvoriskách. V XVI. Storočí bolo možné bádať veľké drobenie dvorov. Bolo vidno už len málo usadlíkov bývať na celých dvoriskách, väčšina gazdovala na polovičných, štvrtinových alebo ešte menších pozemkoch.

   Ako vyzeralo rodinné gazdovanie v praxi? Napr. jedno dvorisko mal jeden valach spolu so svojimi bratmi, mali celé nepodelené, v druhom dvore žil usadlík s bratom, v inom usadlík s matkou a 2 bratmi.

V BÚRLIVOM XVI. STOROČÍ

  Majitelia Pichní, chtiaci sa upevniť v nich a na ich až nie tak priaznivej pôde, museli brať ohľad na zemepisné a hospodárske zvláštnosti kraja, boli do určitej miery nútení vychádzať v ústrety ľudom, ktorí tu žili alebo sa tu prisťahovali. V XVI. storočí sa ľudia v Pichniach už lepšie ekonomicky upevnili, mali vybudované rodinné domy, ohradené dvory, poznali spôsoby tunajšieho obrábania polí, ošetrovania pasienkov a lúk, umenie pásť a chovať všetky druhy poľnohospodársky dôležitého dobytka. Do akej miery a akými zodpovednými krokmi sa pichnianskym feudálom podarilo trvalo upevniť sťahovaných valachov v obci, ukázal jej hospodársky rozvoj približne od prvej štvrtiny XV. storočia i v priebehu dvoch nasledujúcich storočí.

  Ukazuje sa, že proces znevoľníčenia obyvateľstva trval dosť dlho, bol plný protirečivosti. Vyznačoval sa útlakmi statkárov. Bol zároveň búrlivý, bohatý na konflikty z boku poddaných, ktorí sa bránili.
Pichniansky statkári i ich úradníci rozlišovali svoje pozemky, často sa nezamýšľali nad spôsobom zbohadnutia, spôsobovali násilenstvá. V XV. storočí v severnom Zemplíne bola známa rodina Drugetovcov svojou expanzívnosťou a násilím.

  Roku 1543 Pichne, na rozdiel od mladších, vystupovali, viditeľne medzi staršími osadami: Ptičím, Krásnym Brodom, Pčoliným, Svetlicami a Stakčínom. V spomínanom roku vystupovali Pichne v rodinnom spore Juraja Drugeta a Antona, ktorý viedli medzi sebou a svoje majetkové čiastky. Pichňania zostávali v područí Drugetovcov.
Je škoda, že sa u nás zachovalo málo záznamov o vnútornom živote dedín spravujúcich sa valašským právom. XVI. storočie bolo dobou, keď sa zachovalo najviac poznatkov o valašských dedinách, ale u našich severných haličských susedov, v Samborskom a Sanockom starostovstve. Tam sa možno stretnúť s dedinami, kde rusínske právo bolo zamenené za valšské. A keď valachmi boli Rusíni, nebolo dôvodu, prečo by sa nepáčilo ľuďom dediny tej istej národnosti.

  Medzi dedinami na valašskom práve v jednom obvode panovala určitá zhoda. Tak tomu bolo medzi Pichniami, Pčoliným, Nechválovou Poliankou, Hostovicami a ďalšími. Dediny v jednom a tom istom obvode tvorili krajňu.
Dedina Pichne dva razy do roka chodila na krajnianske zhromaždenia, kde sa schádzal i kajniansky valašský súd a riešil mu doručené spory. Súd pracoval za prítomnosti oficiálnych úradníkov – kontrolórov bezúhonnosti a spravodlivosti súdnych rokovaní.

V DOBE NÁRODNOVYMAŇOVACÍCH ZÁPASOV A PROTIREFORMÁCIE

  Ani v XVII. storočí nemožno hovoriť o rovnorodosti feudálnych povinností. Nakoľko Pichne sa nachádzali v podhorskom pásme, kde produktivita rolí nebola vysoká a kde sa obyvateľstvo viac zaoberalo chovom oviec a hovädzieho dobytka a menej pestovaním obilia, ľanu a okopanín.

  Na podklade urbáru z roku 1612 boli v Pichniach dva Šoltýske grunty, pracovalo tu 17 sedliackych rodín, žilo tu 17 železiarov a býval tu jeden kňaz. Z toho vyplýva, že v Pichniach už vtedy mali vlastný chrám.
Roku 1630 patrili ku Sninskej krajni, ktorú spracoval ako vedúci Tomaš Benko s titulom krajníka. Bol tu aj druhý krajník, ktorý spravoval druhý krajniansky okrsok s 13 dedinami.

  Počas protireformácie boli urobené pokusy o získanie pravoslavnych obyvateľov, žijúcich hlavne na Zemplíne, počas cirkevných slávnosti, zhromaždených v Krásnobrodskom monastieri – za pomoci Anastáza Krupeckého a Drugetovcov – na úniu s rímskou cirkvou, ale podujatie sa nepodarilo.

  Druhý pokus uzavrieť úniu sa uskutočnil r. 1646 v Užhorode za pomoci latinského jágerského biskupa Chorváta Juraja Jakušica, ktorý sa podaril. Keď archidiakon hostovický prijal úniu, to znamená, že aj farár a veriaci v Pichniach, lebo patrili pod jeho cirkevnú právomoc, ju prijali.

  V krajine prebiehali zápasy za národné vyslobodenie krajiny z inokrajinského útlaku. Majitelia Pichní brali v nich aktívnu účasť. Nepokoje a neustále boje stali veľa námahy a peňazí. Krajina zo dňa na deň chudobnela. Normálne príjmy, ktoré Drugetovci dotávali z Pichní, im nepostačovali. Už roku 1640 svoj majetok Pichne dali na päť rokov do zálohy Michalovi Čicerovi.

FEUDÁLNE POVINNOSTI PICHŇANOV V XVII. STOROČÍ

  Dedinčania boli povinní voziť drevo, kamene, chodiť na ďaleké furmanky, ba i voziť pre panstvo víno. Podľa údajov urbára z r. 1675 značne sa zvýšilo odvádzanie bezplatnej práce a počet dní práce so záprahom. O tejto zvýšenej povinnosti voči svojim majiteľom pôdy boli už skôr oboznámení, lebo v Súpise pokladničných majetkov pánov Barkócich z r. 1684 sa oznamovalo, že sa vzťahuje aj na také vzdialené dediny, akým bola Novoselica a Pichne, kde dedinčania pracovali toľko, koľko im pracovať panstvo prikázalo.

  V urbári stálo, že dedinčania mali pracovať tri dni v týždni, preto pracovať viacej ako tri dni dedinčania odmietali, ale vlastníci pozemkov na to nebrali ohľad. V dobe jarných prác a pri žatve žiadali, aby im pracovali dlhšie a viac, a preto im prikazovali robiť toľko, koľko potrebovali. Takto pracovali Pichňania na panskom so záprahmi, alebo vykonávali ručné práce. Orali, siali, kosili, hrabali, žali a mlátili. To isté bolo v Rovnom, Adidovciach, Vyšnom a Nižnom Hrušove.

  Dnes, keď máme pred sebou zoznam pichnianskych pracovných povinností, súčet peňažných poplatkov a všetky odovzdávania v prírodninách, vidíme, že feudáli ich využívali niekedy až tak, že im zobrali celú pracovnú dobu, takže pre seba mohli pracovať iba v nedeľu, sviatok a v noci.

  V XVII. storočí sa už mohli Pichňania vykúpiť z pracovnej povinnosti za pevnú sumu peňazí i z odovzdávania baránkov, oviec, kusov rožného statku a hydiny. Oni tú možnosť vykúpiť sa z panskej povinnosti aj využívali. A tak uprednostňovali svoju výrobu pre trh. Okrem druhov potrebných pre každodenný život pestovali tie druhy dobytka a obilia, o ktoré bol na trhu najväčší dopyt. V Pichniach pokračovala solídna snaha udržať sa i za cenu delenia v rodine, preto rástla sociálno-ekonomická diferencovania sedliakov. Utvorili sa tu nové kategórie dedinčanov, akých v XVI. storočí ešte nebolo. Okrem zámožnejších sedliakov, ktorí gazdovali na celých gazdovstvách, bolo tu vidno stredných roľníkov, ktorí mali rozlohou menšie, polovičné, gazdovstvá a chudobnejších, ktorí obhospodarovali štvrtinové, osminové i šestnástinové podiely z celých gazdovstiev. Príčinou tohto vzrastania drobných gazdovstiev boli časté vojny, z ktorých sa muži nevrátili domov a bez mužských pracovných síl gazdovstvá upadali.

  Krajina bola rozdelená v podstate na dva proti sebe vystupujúce tábory. Prvý sa pridržiaval kráľa a jeho prívržencov volali labancami. K ním patrili i humenskí Drugetovci. Druhý vystupoval proti kráľovi cudzej národnosti a chcel sa spod jeho moci oslobodiť. Volali ich kurucami. Nie je ťažké si predstaviť, v akej situácii sa nachádzali Pichňania, keď im od stúpencov bojujúcich strán hrozili neustále prepady. Sťahovali sa so stádami a košiarmi hlbšie do lesov, aby pohybujúce sa vojská po cestách zbytočne na seba neupozorňovali. Rozvinuté bolo u nich spracovanie dreva. Najbližšie lesné píly mali Pichňania v Papíne a Stakčíne.

NAJZNÁMEJŠIE SPOJENIA PICHNÍ S OKOLÍM

  Spomínali sme v Pichniach výrobu pre trh a jej dôležitosť pre živobytie miestnych ľudí, ktorí sa ňou radi zaoberali, a teraz sa zastavme pri spojniciach, ktoré na tie trhy viedli.

  K nášmu údivu tieto cesty vedúce do Pichní z viacerých strán nemajú veľké stúpanie. Toho príčinou je malá nadmorská výška, ktorá chtiac-nechtiac pripomína prímorské krajiny.

Rovné 192 m                Adidovce 209 m          Nižná Jablonka 300 m
Vyšný Hrušov 196 m   Snina 216 m                Nechv. Polianka 323 m
Zubné 246 m                Svetlice 336 m            Papín 260 m
Pčoliné 346 m              Stakčín 257 m             Hostovice 360 m
Pichne 290 m               Vyšná Jablonka 385 m

  Hlavná cesta vedie zo Sniny do Pichní a odtiaľ do Zubného, ktorá sa nachádza v údolí riečky Udavy. Nech by viezli aký veľký náklad, dá sa pomerne ľahko zvládnuť, lebo výška klesá o 44 metrov.

  Druhý smer je taký, že sa ide tou istou cestou do Pichní, odtiaľ sa príde na rázcestie vo výške 248 m a odtiaľ sa stúpa do Nechválovej Polianky o 75m a potom smerom do Papina sa o 73 metrov klesá.

  Druhá cesta Pichne – Pčoliné nevedie priamo poľom, ale treba ísť do Pčolinného okľukou cez lesy, z Pčoliného sa vystupuje smerom na sever popod Nemcovú horu (413 m). Druhá cesta sa ešte dá urobiť tak, že do Pichní sa ide cestou ku Kadlubného vrchu a od neho smerom na sever prídeme lesom na prv spomínanú cestu do Pčoliného.

  Tretia cesta vedie z pichnianskej kolónie pod lesom na Vojtaňu, z nej sa zostúpi do potoka Iľovnice a príde sa okľukou do Adidoviec, alebo horskými poľnými cestami. Severnejšou do Adidoviec a juhozápadnejšou cez Barvinkovú dolinu a hory Dubinky (367 m) a Hrežňov (327 m) do Vyšného Hrušova. Po tejto ceste sa hnal dobytok na trhy do Humenného. Cesty z Pichní do miest a do okolitých dedín upútavali pozornosť furmanov, lebo mali určitý mierny spád, čo bolo pre prevoz tovaru veľmi priaznivé.

  O tom, že by obec Pichne mala vlastný mlyn začiatkom XVII. storočia, nie je v urbári záznam, ale boli mlyny v Papíne, dva v Hostoviciach, Zubnom a Snine. V roku 1631 Pribudla ešte píla v Nižnej Jablonke.
Posilou pre chudobné želiarske vrstvy bez pozemkov boli dve súkenky v Snine a jedna Dlhej nad Cirochou. Vyrábali tam prikrývky a viac druhov súkna. Pichňania mohli navštevovať trhy a jarmoky pre dobytok v dvoch mestách – Snine a v Humennom.
 
  V urbári z roku 1631 sa spomínali mnohé opustené sedliacke usadlosti. V urbári zo spomínaného roku sa spomína dedina Pichne a jej poorané polia.

  O. Stavrovský bol tej mienky, že panstvo sa chystalo pripojiť ich k majeru. To nedostatok mužských pracovných síl ich mohol k tomu nútiť, ale nestalo sa tak. Pichňania mali role v 11 chotárnych dieloch. Ich celkový plošný rozsah bol taký veľký, že sa na ňom mohlo vysiať 160 gbelov zrna podľa košickej miery. Okrem toho mali ešte osem lúk, ktoré dávali 125 vozov sena. Veľa mužov držali u seba povstalci. Opakujem, že humenský pozemkový majetok, alebo panstvo, sa delilo na štyri okrsky, alebo krajne, ktoré spravovali krajníci. Okrsky, obvody alebo krajno neboli rovnako veľké. Niektoré krajne boli väčšie, druhé menšie. Pichne patrili k väčšej.

STAV PICHNIANSKEHO MAJETKU V ROKU 1640 – 1690

  Už je to tak, a pomaly si zvykáme na to, že dejiny obce Pichne nie je tak jednoducho podávať. Majúc to na zreteli podávame iba to, čo sa nám vidí za najnutnejšie. Ešte stále je búrlivá doba, a tak nie je čudné, že sa Pichne stretávajú raz s krutými a po druhý raz so zábavnými detailami. Dokonca vzbudzovali záujem o svoje postavenie u sudcu kráľovského dvora. Čo to všetko predstavovala zemianska dedina Pichne roku 1640, keď ju dávali do zálohu? Zemianska dedina menom Pichne ležala vo vnútri humenského majetku. K nej podľa práva patrili náležitosti: orné polia, lúky, lesy, vrchy, poľnosti, rybnaté vody, spolu s určitým menom pomenovanými úžitkami (príjmami).

  Pôvodný majiteľ Peter Slaný z Rašky už nežil a Pichne ako pozostalosť mala v držbe Elena Meszešiová s deťmi. Nechal jej ako manželke značné čiastky usporených peňazí, ale to v tejto nepokojnej dobe nestačilo, lebo majetok bolo treba držať v moci pevnou rukou, a to bolo nad jej sily. Rozhodla sa dať majetok do zálohu za určitú sumu peňazí, lebo z takto získaných peňazí sa jej ľahšie vyplácalo podielnikov. Právnu ochranu majetku zabezpečoval už spomínaný kráľovský sudca Ján Druget. Zanechal po sebe cenný spis napísaný na zemianskom majetku Pichne z r. 1640 č. 125 (ŠOBA – Prešov), v ktorom sa veľmi výchovne prihovára, aby synovia a dcérky ako dediči majetkov svojich otcov rozumne postupovali, lebo každá neopatrnosť sa nevypláca a zničila by sa tým celoživotná práca predkov vtedy, a bude sa ničiť mnohými dedičmi i v budúcnosti, keď budú medzi sebou v sporoch.

  Obdobie prebývania obce Pichne v zemianskom zálohu nebolo nejakou dobou uľahčenia ich poddanských pomerov. Na ich plecia spadli teraz dve povinnosti. Museli pracovať tak, aby z výsledku ich práce mohol zálohovateľ vyplatiť záložnú sumu Elene Meszešiovej, a potom pracovať ešte, aby uspokojili rodiny a úradníkov zemepána, u ktorého sa nachádzali v zálohu. Uvádzame to na ilustrácii toho, akými skúškami dokázali Pichňania prejsť s prekvapujúcou odolnosťou. Po celú dobu zálohovania uchovali sa, prežili všetko.

  Ako to možno dôkladnejšie spoznať? Keď vezmeme do úvahy miestne možnosti. Akými sa javili Pichne v poľnohospodárskom ohľade v 2 polovici XVII. storočia? Boli síce podhorskou obcou, ale od skutočne horského rozvodového chrbta mali ďaleko.

  Boli väčšinu časť roka chladnou nížinatou obcou na pahorkatine s pôdou až nie tak úrodnou. V dedine bolo možné pozorovať pokračujúce drobenie gazdovstiev, ale neveľký počet rodín tam po celé polstoročie zostával v postavení zámožných gazdov. Početnejšia tu bola vrstva chudobných roľníkov s menšími kúskami pôdy a tiež istý počet želiarov. V postavení želiara mohol žiť syn u otca a brat u brata. To bolo v Pichniach častým zjavom.
Skoro každý poľnohospodársky dom mal pridelenú pôdu pre ovocný sad a záhradku pre pestovanie zeleniny a okopanín. Tieto plochy im slúžia na všestranné využitie. Na pestovanie maku, hrachu, jedlej a kŕmnej repy, kapusty.

  Rozmohlo sa spracovanie dreva a výrobky z dreva. V tejto profesii Pichňania vynikali. Najmä v sfére kuchynského riadu: lyžice, vidličky, misky, tanieriky, črpáky, džbány na vodu. Žili tu odvetvia kresáčske, kolárske, debnárske, stolárske a podobne.

  Hovorili sme o drobení, ale pre lepšie ujasnenie si toho procesu patrí sa vysvetliť, že drobenia boli dvojaké. Prvé drobenie dediny ako zemepánskeho majetku medzi samostatne hospodáriacich synov a dcérky. Druhé drobenie prebiehalo vo vnútri jednotlivých gazdovstiev. Vo vnútri jedného obývacieho gazdovského domu, už nežila len jedna rodina, ale rodín niekoľko. Pôvodný obývací priestor si doskovými alebo trámcovitými priečkami predelili. I pichnianske šoltýstvo bolo rozdelené na dvoje.

  Akými nepriaznivými okolnosťami museli Pichňania prejsť, aby sa vtedy uchovali? Totižv druhej polovici 17. storočia – najmä v 70. – 80. Rokoch pre vojenské udalosti prežili viaceré krušné chvíle. Prežili vážne otrasy spojené s povstaniami a vojnami. Od nich utrpeli škody a museli pre ne priniesť obete. Totiž od vojenských podujatí najviac trpelo roľníctvo. Vojsko kurucov spustošilo majer v Hostoviciach.

  Odsunutie Drugetovcov od priamej dražby v Pichniach bolo pre nich priaznivou skutočnosťou, lebo neboli spustošené vojskami kurucov. A ak predsa, tak nie až tak – lebo majetky prívržencov cisára boli kurucom v čase povstaní vystavené napospas.

  V 90. Rokoch sa pomery v Pichniach konsolidovali, pristúpilo sa k výstavbe zbúraných budov. A potom v dokumentoch sa objavili správy o opúšťaní majetkov a odlive obyvateľstva. Odliv obyvateľstva z konca XVII. storočia trval i v prvom desaťročí XVII. storočia lebo prišli udalosti, ktoré nepriaznivo hospodársky pôsobili na život.

POVINNOSTI SEDLIAKOV V PICHNIACH V XVIII. STOROČÍ

  Povinnosti roľníkov a rozvoj ich hospodárstva pichnianskych roľníkov v XVIII. storočí sú v hlavných rysoch také isté ako u ostatných poľnohospodárov na severovýchodnom Slovensku. Z dobových dokumentoch sa dozvedáme, že vtedajší majitelia poľnohospodárskych a lesných majetkov usilovali o zväčšenie poddaných povinností u svojich roľníkov. Najmä odpracovacia povinnosť so záprahom rozšírila sa na roľníkov s rozlohou malými kúskami polí. Majitelia iba jednej štvrtiny alebo jednej osminky celej udalosti v Pichniach pracovali 3 až 4 dni so záprahom ako keby boli mali polovičné usadlosti, a oni ich nemali.

  Želiari, čo mali len bývanie, boli zadelení do skupiny ekonomicky silnejších roľníkov s väčšími robotnými povinnosťami.

  Tak Pichňania zažili niečo z toho, čo dejepisci zvykli nazývať podvojné zvýšenie panštiny. K obrábacím povinnostiam rátali už koncom XVIII. storočia i kosenie lúk, hrabanie a sušenie sena, žatie, hrabanie, viazanie a skladovanie obilia, ktoré sa okrem Pichni praktizovalo i v Hostoviciach, Čukalovciach, Pčolinom a Zboji.

  V XVIII. storočí už boli gazdovia v Pichniach ekonomicky silnejší a vo väčšom počte sa z obrábacej povinnosti vykúpili peniazmi.

  V XVIII. storočí výraznejšie vystupujú nové skutočnosti v rozvoji trhu, silnejú nové snahy v rozvoji roľníctva. Zavádzali sa nové kultúry: ovsa, jačmeňa, žita, ľanu, pohanky. Nové druhy okopanín a krmovín. Ozdravoval sa dobytok novými plemenami poľnohospodárskych zvierat. Šírila sa podnikavosť a všestrannejšie jahňacie, zajačie a líščie a iné suroviny nachádzali dobré uplatnenie v konfekcii. Výsledkom nových spoločensko-ekonomických prúdení boli tendencie intenzifikácie a modernizácie. Miesto dvoch slabých záprahov jeden, ale mocný. Miesto len sliepok, chovať aj holuby, väčšiu časť potravy si zaobstarajú sami. Intenzifikácia nenechávala napr. šopy prázdne, ale snažila sa ich za každú cenu zaplniť.

POVSTANIE FRANTIŠKA II. RÁKOCIHO

  Definitívna úprava vnútornej organizácie v Uhorsku sa zdržala počiatkom XVIII. storočia pre nepokoje, ktoré vyvolal mladý šarišský župan František II. Rákoci. Po matke bol Chorvát. Jeho matka Elena Zrinská bola dcérou chorvátskeho bána. Postavil sa na čelo hnutia nižších vrstiev. Našiel stúpencov medzi všetkými uhorskými národnosťami. I medzi Rusínmi. Boli nespokojní s vtedajším útlakom a zasahovaním do ich vlastného spoločenského spôsobu života. Pridávalo sa k nemu i rusínske roľnícke obyvateľstvo, ktoré upadlo pod množstvom robôt a daní. Skupiny Rusínov, roľníkov z Rákociho panstiev, tvorili jeho prvé vojsko. Rusíni chceli využiť revolučné hnutie v prospech svojich politických záujmov. Pridávali sa k nemu, lebo vyhlasoval, že bojuje za náboženskú znášanlivosť a uľahčenie poddaným. Odsudzoval vtedajšie vyberanie daní.

  Povstanie začalo v júni 1703 a na jar r. 1708 už upadalo. Rákociho opustili jeho spojenci. Dlhá vojna (1703 – 1711) vyčerpala Rusínov a sľúbené uľahčenie daní a robôt sa nedostavovalo. Prišli cisárski vojaci a zaberali kraje Františka II. Rákociho. On sa odobral do cudziny.

  Podobne ako v iných rusínskych obciach i obyvatelia Pichni boli účastníkmi tohto osamostatňovacieho zápasu a túžili si bojom polepšiť svoje postavenie, no nedosiahli to. Napriek tomu zostalo v rusínskom národe mnoho svetlých spomienok na Rákociho boj za slobodu. Na jeho tragickú stránku sa však zabúda. A tak r. 1715 bolo v Pichniach 13 opustených a 17 obývaných domácnosti.

  Z roku 1755 je zmienka, že obec menom Pichneye nemala nijaký les, alebo len malý les. Ten les sa nachádzal na bokoch hory, ktorá sa vypína na západ od dediny, a na východ od dediny mala les grófka Terézia Zičiová. Rozprestieral sa na svahoch hory povyše dediny. Roku 1756 ešte dve ďalšie rodiny potvrdzujú rozdelenie pichnianskeho majetku. Judita Kapiová, vydatá Slánska, vdova po Ladislavovi Slánskom zo Solivaru, a rodina Pogaňová.

UROVNANIE VZŤAHOV SO ZÁPADNÝMI SUSEDMI

  Základným rysom uvádzaného storočia po skončení deľby rákociovských majetkov je upevňovanie dobrých vzájomných vzťahov medzi zemanmi i medzi dedinami. Zaujímavý dokument pokonávky majiteľov Pichní so západnými susedmi a spresnenie hraníc z 30. Júna 1759, ktorý sa zachoval v latinčine, zjednodušene psrístupňujeme.

  Išlo o pokonávku s vdovou grófkou Annou Máriou Zičiovou, manželkou nebohého spišského župana a komorníka cisára a kráľa. Pokonávka sa konala už pred tromi rokmi, alebo bola prerušená. Teraz sa pokonávanie obnovovalo. Pani grófka neprišla, ale zastupoval ju jej splnomocnenec a správca jej majetkov. Ako poradcov mal vyberača daní a správcov majetkov z Rovného a z Humenného.

  Prítomní boli: richtár Juraj Hudák a traja prísažní z Rovného, traja občania z Vyšného Hrušova, richtár a dvaja prísažní z Adidoviec ako obyvatelia a susedia. Za opozičnú stranu bol prítomný Imrich Berhély, opierajúci sa o právo, ktoré ho na urovnanie vzťahov oprávňovalo.

  Pichne mali právo poľovačky. Toto právo bolo ponechané aj pre stránku odňatú. Odňatá bola istá časť lesa hojnejšie opísaná v prítomnej zmluve. Preskúmali sa výhody a postavenie hraničných medzníkov oboch stránok tak, aby v budúcnosti nedošlo k nijakým nezhodám, nepríjemnostiam, odcudzeniam. Išlo tu o presné ohraničenie grófkinej štvrtiny, pozostávajúcej z územia a lesov situovanej pri dedine Zubné, od ostatných troch štvrtín, troch častí územia Pichní, priamo hraničiaceho.

  Z toho vidno, ako Pichňania ťažko niesli, že z ich územia odkrajovali. Videlo sa im to veľmi nespravodlivé. Vyslovili sa – a to je aj v pokonávke zachytené – že ináč pichnianski obyvatelia od starých čias podelené a vyklčovaním získané tie zeme užívali.

  Hranice dediny Pichne boli aj hranicami životného priestoru. Ich tvorcovia pracovali na nich veľmi obetavo. Hranice dedín Zubného a Pichní počínali od cesty a dole tečúcim potokom smerom ku Zubnému, kde boli spojené a prejdúc spomínaný potok smerom ku východnej zemi, hranica vystupovala na kopec Gilec, na jeho nižšom vrchole na ľavom boku bola cesta a od nej na desať krokov sa týčil prvý medzník urobený z navŕšenej zeme s neporušenou strieškou. Ako medzníkové znaky boli tam uhlíky a kúsky skla. (Listinný názov Gilecz je maďarským pravopisom napísaný Dilec.) Od neho smerom ďalej k tej istej zemi cez pravý vrchol líniou prešlo sa okolo 600 krokmi do stredu lesa. Pri samej ceste z pravej strany sa vypínal druhý zemitý medzník s takými istými znakmi, aké boli na prvom medzníku. Odtiaľ sa hranica stáčala doľava a zostupovala zo spomínaného vŕška Dilec (Gilyecz) k miestu, kde sa dve doliny stretávali.

  Boli to doliny Podlhovastá a Medvedia, hraničná línia postupovala v jednom natiahnutom a druhom zostupujúcom svetlom údolí a tiahla sa tam k miestu, kde sa dva potoky vedno spájali. Hraničná línia urobila výnimku, lebo hraničný medzník so škridlicovou strieškou nestal pri sútoku potokov, ale nad sútokom na vyvýšenejšom mieste vo vyschnutom riečnom koryte.

  Pichňania kamením upevňovali medzníky preto, aby sa nezosypovali. Ak nedodržal predpísanú výšku a klesol, hovorili tomu, že medzník sadol. Na medzníku boli opäť rozlišovacie hraničné znaky: škridlica, sklovina a uhlie. Od toho pahorku pre druhé rozhraničenie slúžil prírodný znak, a tým bola dolina volaná aj údolím. A cez túto dolinu po svahu hory oproti dolu zbiehala Medvedia dolina. Tu bol hranicou potok Medvedej doliny a jej výstupový chodník. Všetko čo sa nachádzalo na pravej strane potoka i výstupovej čiary bolo prenechané pre pani grófku. A ľavá strana zostala vlastníctvom zemianskeho majetku Pichní. Komisia ďalej upresňovala hranicu pichnianskeho chotára, ktorá viedla spomínaným potokom a údolím, obchádzala južnú zem, túto v duchu poprezerala, až sa dostala ku hrebeňu protiľahlej hory.

  Pokonávkovú komisiu pri jej výkone zastihlo obdobie nepretržitých dažďov. Prekážala im i prílišná hustota lesa. Museli v jednom úseku zanechať hraničnú čiaru a vyjsť z lesa jarkom, lebo iného východiska nebolo. Rozhodli sa tento úsek odložiť na jeseň, keď opadnú listy stromov a les bude svetlejší. Poznamenali, že vtedy bude urobený kovový hraničný kopec podobný prvým. Toto sľubovali. Prečo? Čo ich k tomu donútilo? Účastníci pokonávky, v ktorej pichnianski susedia mali väčšinu, stáli zoči-voči prírode a časti kultúrnej krajiny, ktorú prerobili pichnianski predkovia. Bolo to ich snaženie vniknúť do toho sveta Laboreckej pahorkatiny a pochopiť ho. Azda i krásna príroda bola toho príčinou, že pre zdravosť tunajšieho ovzdušia túžili sa tu ešte raz vrátiť. Už by sme mali problematiku hraníc ukončiť. Ale hranice chotára boli a sú pre mnohých dedinčanov drahocennosťou. Boli a sú miestom stretávania sa so susedmi, vykonávajúci svoju prácu v prírode. A nielen to, čo je údel pastierov, lesorobotníkov, ale aj hlboká a aspoň trochu presnejšia analýza žiadala si ešte dve -tri slová. Ide totiž o hranicu s mestečkom Snina.

  Upresňovatelia hranice vyjdúc z jarku ocitli sa vo vyššej polohe. Odtiaľ prešli hrebeňom hory a postupovali po hranici smerom na východným a istú zem mali po ľavej ruke, obrátili sa, že istý hraničný úsek bude treba vyrúbať a vybojovať nie dlhšie ako dve orgie. Hranica pokračovala k protiľahlému medzníku viditeľnému na vrchole hory. Žiaľ, ten medzník čnel na území Sniny. Čákyovci mali osobitný medzník na Hlavnici. Pichňania mali možnosť svoj úsek hranice ozdobiť jedným alebo viacerými medzníkmi. Od spomínaného medzníka Čákyovcov a Dernátovcov hraničná čiara sa opäť ponáhľala ku zemou navŕšenému kopcu, pri ktorom cesta končila. Zastavili sme sa pri dôležitom úseku dejín obce Pichne – pri poznávaní jeho chotárnych hraníc, úseku, v ktorom sa stretá minulosť s prítomnosťou.